(11. kolo) FC VSS Košice - ŠKF Sereď Nedeľa 28.5.2017 17:00

ŠTEFAN JAČIANSKY

14. srpna 2008 v 22:21 |  KLUB
Košice Štadión na Solovjevovej ulici praskal v minulosti neraz vo švíkoch. VSS ponúkali náročným divákom najkrajšie kapitoly z krásy hry, nezvyčajné kúzlo s loptou, takže môj starší kolega a veľký znalec futbalu Ján Novák ich výstižne prekrstil na východoslovenských Brazílčanov. Medzi takéto skvosty metropoly východu patril bezpochyby aj útočník Jaroslav Boroš. Bol to skvelý technik, akých ani v tých časoch nebolo veľa. Chýbal mu vari už len dres kanárikov, čo terajšej generácii prezrádza o ňom azda všetko. Rodák z Vranova nad Topľou sa narodil 1. januára 1947. Tam začal hrať za žiakov, neskôr si obliekol dres dorastu. Vtedy ho viedol tréner Július Ocilka, ktorý nebol rodený futbalový odborník. Dlho sa venoval turistike a k hre na zelených trávnikoch sa dostal náhodne a z núdze. Jemnému technikovi Jarovi to však neprekážalo. Herne rýchlo rástol, ale jeho príchod z vranovského áčka do Košíc mal trochu dlhšiu históriu. Vysvetlil ju slovami:

"Trénerovi VSS Košice Štefanovi Jačianskemu ma vytypovali traja bývalí hráči Slovana. Najskôr ho na mňa upozornil Kráľ, ktorý trénoval Svit, slovami: ´ Vo Vranove majú šikovného útočníka. Berte ho, kým ho nezoberú iní ´. Potom sme hrali v Kežmarku, kde v tom čase trénoval Tono Moravčík, ktorý taktiež zavolal na VSS... ´ Pišta, nemeškajte, lebo prídete o dobrého futbalistu. ´ Ani si už nespomeniem, kto bol tým tretím, ale po týchto avízach som sa dostal do Košíc." Ako 18-ročný sa objavil v žlto-modrých farbách na prvoligovej scéne v ročníku 1965/66, keď tréner Š. Jačiansky odvážne omladil mužstvo viacerými nádejnými hráčmi, medzi ktorými okrem Boroša pútali pozornosť i ďalšie nové tváre Š. Jutka, Pollák, Desiatnik, či Hoholko. Okrem nich káder tvorili brankár Švajlen, ďalej Pavlík, Š. Tóth, Csákvári, Piršč, Šomoši, Felszeghy, Gacek, T. Tóth, Mravec, Müller, Kánássy a Smetana. Zmeny VSS neuškodili, a hoci skončili na deviatej priečke, korektúry v kádri boli predzvesťou, že aj v Košiciach snívajú o krajších a radostnejších futbalových rokoch. Túto nádej umocňovala i skutočnosť, že sa po vojenčine vráti do kolektívu kanonier Strausz. Preto ani neprekvapilo, že počas jeho neprítomnosti prišiel v ďalšej sezóne do útoku Scherer, navyše zadné rady posilnili Pivarník a od jarnej časti súťaže i Bomba. Aj keď mužstvo skončilo na 8. mieste, v ročníku 1967/68 sa už vyšplhalo na piaty stupienok. Stále viac začal pútať aj mladý Vranovčan. Nie je bez zaujímavosti, že v reprezentácii debutoval netradične najskôr v olympijskom tíme, potom v áčku a až nakoniec v drese ČSSR "23". Po dvoch zápasoch v tíme olympionikov ho tréner Jozef Marko pozval na kvalifikáciu o postup na ME´68 proti Španielom. "Reprezentanti hrali v Košiciach proti VSS prípravné stretnutie. Tuším, že zápas sa skončil 1:1, hra sa mi veľmi darila, dal som aj gól. Zrejme to zavážilo, pretože tréner ma hneď povolal, ale možno toto rýchle rozhodnutie ani nebolo dobré. Začal ma totiž pobolievať sval, nebol som celkom fit, nemohol som teda podať ani plnohodnotný výkon." Ku kvalifikácii ME proti Španielsku, na ktorú ČSSR nastúpila 22. októbra 1967 v Madride, hodno dodať, že domáci pred 50 tisíc divákmi vyhrali 2:1 gólmi Pirriho a Garateho, kým za našich znížil štvrťhodinu pred koncom Kuna. Hrali sme v zostave: Viktor Lála, A. Horváth, Popluhár, Táborský Geleta, Kuna B. Veselý, Szikora, V. Masný, Boroš. Jaro bol jediným východniarom v mužstve a súčasne aj rýdzim nováčikom. Aj keď konkurencia v tom čase bola veľká, nečakal, že po premiére sa do áčka na oficiálny zápas už viac nedostane. Až po dueli v Španielsku nastúpil útočník strojárov 15. novembra 1967 v Plevene v mužstve do 23 rokov proti bulharským rovesníkom. Naši prehrali 1:2, keď okrem neho z VSS hrali ešte Pivarník a Pollák. Dres OH tímu dostal prvý raz do rúk 21. mája 1967 v Plzni. Debut oslávil aj s malým jubileom, pretože bezgólový duel s Poľskom bol 25., ktorý v ten deň zohrala čs. olympijská reprezentácia. Rovnaký výsledok so striedajúcim Borošom dosiahla aj o štyri dni neskôr v Prahe proti Maďarom. Tretí zápas odohral 3. januára 1968 na turnaji v Lime, kde ho v bezgólovom zápase so ZSSR striedal Nedorost. V predposlednej príprave na OH vyhrali naši 1. augusta 1968 v Hradci Králové nad Japonskom 3:1, keď góly do súperovej siete strelili Stratil, Boroš a M. Král. Čs. výprava letela v septembri po taktovkou trénera Václava Blažejovského na Hry pod Popocatépetlom v tomto zložení: Antonín Kramerius, Július Holeš Josef Linhart, Stanislav Jarábek, Jiří Večerek, Peter Mutkovič, Josef Bouška, Ladislav Pajerchin, Dušan Bartovič, Jaroslav Findejs, Miloš Herbst, Stanislav Štrunc, Ladislav Petráš, Pavel Stratil, Miroslav Král, Jaroslav Boroš, Mikuláš Krnáč a Jozef Jarabinský. Fanúšikovia futbalu očakávali, že po striebre na OH 1964 naši budú opäť úspešní. Lenže v prvom zápase v skupine 14. októbra podľahli Guatemale 0:1. Keď táto správa z Guadalajary zavítala do tlačového strediska, nik jej neveril, ale bola to napokon tŕpka a tvrdá realita. Po takmer štyroch desaťročiach ju Jaro vidí takto: "Význam olympiády doma nik nedocenil. Počas nej totiž zväz ligu neprerušil, ale ani nechcel nikoho výraznejšie oslabiť. A tak tréner Blažejovský dostal za úlohu nominovať z jednotlivých klubov jedného, maximálne dvoch hráčov. Aj po rokoch tvrdím, že to bolo nešťastné riešenie. Nemali sme žiadnu kostru mužstva, a hoci v ňom nechýbali individuality, bez pevného základu bolo iba akési pozliepané. Hráči spolu veľa nehrali a to všetko rozhodlo hneď v prvom zápase s Guatemalou. Prehra signalizovala predzvesť nášho rýchleho konca." O dva dni neskôr nastúpila na tom istom trávniku čs. reprezentácia proti Bulharsku v zložení: Kramerius (Holeš) Večerek, J. Linhart, J. Bouška, Mutkovič Findejs (Bartovič), Pajerchin M. Král, Petráš, Boroš, Jarabinský. Gólmi Petráša a Jarabinského naši viedli 2:0, a tak postup mali ešte na dosah rúk. Lenže Bulhari vyrovnali a po výsledku 2:2 si na čs. účet spolu s Guatemalou zabezpečili účasť vo štvrťfinále... Vráťme sa do VSS Košice, kde Boroš zo svojich dvanástich prvoligových sezón prežil jedenásť. Na čo si počas účinkovania medzi strojármi dodnes spomína najradšej? "Predovšetkým na kolektív. Zišla sa totiž výborná partia hráčov z Košíc a z okolia teda Michaloviec, Vranova, Strážskeho, či Trebišova. Všetko to najlepšie, čo v tom čase na východe vyrástlo, dali funkcionári VSS dokopy. Ako východniari boli sme si bližší, cítili sme, že máme priaznivcov prakticky v celom regióne, ktorí nás na Solovjevovu chodili povzbudzovať. Aspoň dva-tri roky to všade brali asi tak, že je to náš chlapec, u nás vyrástol a hrával, poďme sa na neho pozrieť a povzbudiť ho." Kolektív strojárov často obsadzoval bezstarostný stred pelotónu. Pod Venglošovou taktovkou mal v ročníku 1970/71 blízko k titulu, avšak s najkrajšou hernou ponukou obsadil v pelotóne 2. miesto. O rok na to skončil štvrtý a v ročníku 1972/73 tretí... Boli to najúspešnejšie roky žlto-modrých, ktorých hra z tohto obdobia oslovila košických fanúšikov vari najviac. "Myslím si, že to bolo aj tým, že toto mužstvo sa vytvorilo prirodzeným spôsobom, predovšetkým z generácie povojnových ročníkov 1947 a 1948, teda chlapcov, čo od detstva nepoznali nič iné iba futbal. Boli sme jednoducho iní..." O Borošovi mnohí vedia, že bol jeden z málo futbalistov, ktorý počas štúdia nepotreboval žiadnu pomoc, či protekciu. Pritom študoval na Elektrotechnickej fakulte v Košiciach, a to pri stále väčších nárokoch na futbal, nebolo veru lízať med. Sám o študentských rokoch hovorí: "Hoci sa mi darilo, ja som si aj pri úspechoch uvedomoval, že človek naveky hrať nebude, čo bola možno chyba. Navyše, elektrika ma bavila, sem-tam som oklamal futbal, čo netajím, ale zvládol som jedno i druhé. Vtedy neboli také časy, že sa hráč mohol spoliehať na to, že si v ligovom drese zarobí toľko, že hra ho potom uživí až do staroby, alebo umožní mu podnikať ako dnes. Človek vedel, že môže odohrať tých desať rokov, a čo potom?" Mal tridsať a pol roka, keď s futbalom skončil. Na vrcholnej scéne nastúpil v 236. zápasoch a nastrieľal v nich 45 gólov. Posledných šesť prvoligových minút odohral na jar 1977 v záverečnom 30. jarnom kole proti Trnave (2:2), po ktorom strojári rok hrali v I. SNL. O futbal sa zaujíma stále. Ak zavíta do Košíc Slovan, Petržalka alebo iný príťažlivejší súper, ide sa pozrieť na zápas, ale nie je taký, že musí vidieť všetko. Na chvíľu sme sa pristavili aj pri jeho tréneroch. "Dvaja mi ostali natrvalo v pamäti. Konkrétne Štefan Jačiansky, u ktorého som v lige začínal. Ako dobrý stratég a psychológ, našiel si vždy spôsob, ako dostať z hráča maximum. Druhým bol Jozef Vengloš, ktorý vedel, čo chce. Napokon, za jeho éry dosiahlo naše mužstvo najlepšie výsledky." Práve na toto obdobie všetci strojári najradšej spomínajú. Jaro nie je výnimkou. On vlastne včerajšou šesťdesiatkou otvoril festival jubilejných osláv, ktorý v roku 2007 je v znamení hráčov VSS, takže to bude dostatočný dôvod na spomienky i oživenie nevšednej a krásnej futbalovej éry.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama