(10. kolo) FC ŠTK 1914 Šamorín - FC VSS Košice Streda 24.5.2017 17:00

Červen 2010

Futbalové tiene.

26. června 2010 v 21:31 | internet |  INFO

Prehľad najvýznamnejších tragédií spojených s futbalom


5.4 1902, Ibrox Park, Glasgow, zápas Škótsko-Anglicko (1:1)
Zrútením drevenéj, dvanásť metrov vysokej tribúny West Stand, nového štadióna s kapacitou 20 000 miest prišlo o život 25 divákov a 517 ich utrpelo zranenia. Zápas bol na 20 minút prerušený, dohral sa, ale nikdy sa oficiálne nezapočítával do vzájomnej bilancie oboch krajín.

9.3 1946, Burden Park, Bolton, Anglicko, zápas 6. kola Anglického pohára Bolton Wanderers-Stoke City (0:0)
Po naplnení kapacity štadióna 65 000 divákov zostalo ďalších 20 000 divákov pred bránami. Mnoho z nich si však vynútilo vstup. Došlo k ulomenie dvoch kovových zábradlí a ku zrútenie steny. Tridsať tri ľudí bolo umačkáno a ušliapaný v následnej panike a ďalších 500 vyviazlo so zranením. Zápas bol na pol hodiny prerušený, potom sa bez prestávky dohral.

14. 5. 1949 kopec Superga neďaleko Turína
Letecká katastrofa AC Turín pri návrate mužstva z Lisabonu po zápase s Benfiky znamenal citeľnú stratu pre celý Taliansky futbal. Po náraze lietadla do kopca Superga zahynulo okrem 13 funkcionárov, novinárov a členov posádky všetkých 18 hráčov tímu, z toho osem reprezentantov. Pre zvyšná zápasu sezóny museli byť zastúpení predovšetkým klubovými juniorov. Aj tak to oslabený AC Turín dokázal obhájiť ligový titul - piaty v rade.

6.2. 1958, letisko v Mníchove, Nemecko
Nevydarené opakovaný štart v hmle skončil nárazom lietadla na konci nájazdovej dráhy a požiarom. Nehodu neprežilo celkom 23 ľudí, z toho osem "Busby Rabies", ako sa vtedy prezývali hráčom Manchesteru United. Tím sa vtedy vracal z úspešnej odvety v PMEK z Belehradu.

24.5. 1968, Estádio National, Lima, Peru, zápas kvalifikácie na OH Peru-Argentína (0:1), 45 000 divákov
Rozsiahlo nepokoje vyvolalo neuznanie gólu v prospech Peru iba dve minúty pred koncom zápasu. Ten by totiž znamenal vyrovnanie a tým postup Peruánci na OH do Tokia. Dvojica fanatikov peruánskych fanatikov vbehla na ihrisko a napadla rozhodcu Patos. Vzápätí je na inváziou na hraciu plochu nasledovali stovky ďalších. Samotná štyridsiatku prítomných divákov nemohla situáciu zvládnuť a nimi použité slzný plyn proti rozvášněnému davu spôsobil ešte väčší zmätok. Tisíce divákov, ktorí sa snažili opustiť tribúny, narazili na zamknuté brány. Hoci sa im nakoniec podarilo prelomiť oplotenie, stovky ľudí boli ušliapaný a umačkány. Nepokoje sa preniesli aj mimo štadión-tri okolité domy ľahli popolom a rozvášnený dav pokračoval v ničivej ceste mestom. Pri tejto druhej najhoršie futbalovej katastrofe našlo smrť 318 fanúšikov a cez 500 ich bolo zranených. Navyše celý mesiac po zápase trvalo stanné právo.

23.6. 1968 Estádio Monumental, Buenos Aires, zápas argentínskej ligy River Plate-Boca Juniors (0:0)
Horiace noviny, zhodené oslavujícími priaznivci Bocy z vyššej tribúny, dokázali vyvolať rekordnom paniku. Dav ľudí chcel naraz opustiť hlediště, východy z tribún však boli v tej dobe ešte zatvorené.

26. 9. Andy, Bolívia
Devätnásť hráčov a funkcionárov najslávnejšieho bolívijského klubu The Stongest našlo pri leteckej havárii v Andách 110 km od La Pazu, ciele ich cesty.

2.1 1971, Inbrox Park, Glasgow, Škótsko, zápas colníc-Rangers
Vyrovnávacie bránka Rangers v závere stretnutia vyvolala náhly návrat už odchádzajúcich fanatikov späť do ochodza. Výsledkom ohromné silnie dave bolo nielen ulomenie oceľových zábradlie na schodisko, ale bohužiaľ aj 66 ušlapaných a 150 zranených ľudí.

17. 9 Turecko, zápas 2. tureckej ligy Kayserispor-Siwas
Krvavá bitka (pištole, nože, fľaše) vypukla medzi fanúšikmi kvôli doteraz nebola gólu, viedla ku kolapsu terasy, mnoho ľudí bolo ušliapaný pri úteku zo štadióna. Celkom zahynulo 44 a zranilo sa 600 divákov.

17. 2 1974, Zákalek, Káhira, Egypt, zápas Zamelek-Dukla Praha
Davy prichádzajúcich divákov prelomili policajnej kordon a stiec vzali štadión. Došlo k odtrhnutiu zábradlia a zbúraniu múru, životom zaplatilo 49 fanúšikov, ďalších 50 sa zranilo.

15. 4. 1979, Nigéria
Pri panike v dôsledku výpadku umelého osvetlenia zahynulo 24 futbalových priaznivcov, 27 ich bolo zranených.

11. 8. 1979, ZSSR
Sedemnásť hráčov Pachtakoru Taškent prišlo o život pri leteckej, nešťastie cestou na ligový zápas do Minska.

8.2 1981 Yorgos Karaiskakis, Pordus, Grécko, zápas Olimpiakos Pireus-AEK (6:0), 40 000 divákov
Zamknutá brána zapríčinila ušliapaný 24 fanúšikov panickom odchode zo štadióna na konci zápasu, zranených viac ako 100.

20. 10. 1982, Leninov štadión, Moskva. Rusko, odvetný zápas 2. kola Pohára UEFA Spartak Moskva-Haarlem (2:0)
Tristo štyridsať ľudí bolo ušliapaný, keď sa kvôli gólu v poslednej minúte už odchádzajúci dav fanúšikov snažili vrátiť späť do ochozů.Nešťastná udalosť bola sovietskymi úradmi mnoho rokov utajovaná, k oficiálnemu priznanie tejto doteraz najväčšej futbalovej katastrofy došlo až v júli 1989.

17. 11. 1982, Pascal Guerrero, Cali, Kolumbia
Opití fanúšikovia hádzali fľaše a petardy po divákoch na nižšiu tribúne. V návale paniky pri úteku bolo 24 ušlapaných (z toho 12 detí) a ďalších 250 zranených.

11. 5. 1985, Halley Parade, Bradford, Anglicko, zápas 3. divízie anglickej ligy Bradford City-Lincoln City
Zrejme odhozený nedopalek cigarety spôsobil ničivý požiar 77 rokov staré drevené hlavnej tribúny. Tá vzplanula priebehu niekoľkých minút tesne pred polčasom zápasu. Päťdesiat šesť fanúšikov uhorelo, ďalších 211 muselo byť ošetrené v nemocnici.

29. 5. 1985, Heysel, Brusel, Belgicko, finále PMEK Juventus FC-Liverpool FC (1:0)
Útok Liverpoolských fanatikov hodinu pred výkopom zápasu spôsobil v turínskom sektore ohromnú paniku. Vo zmetenom úteku bolo veľa fanúšikov ušliapaný, ďalší našli smrť pod troskami zrútenej steny a niektorí boli ubodáni. Celkom zahynulo 39 divákov, z toho 31 Talianov, ďalších 437 bolo zranených. Krvavému incidentu predchádzali provokácie predovšetkým zo strany turínských priaznivcov. Sprevádzala ho však neuveriteľná nedbalosť zo strany usporiadateľov: oba sektory divákov extrahoval len drôtený plot (ľahká prekážka), fanúšikovia mali k dispozícii zbrane (nože, žrde, reťaze, fľaše), celý štadión bol v chatrné stave (dali sa ulomit kusy betónu), prítomná bola len päťdesiatka policajtov, organizácie lekárskej pomoci dlho bola v omeškaní (prvá nosidlá sa objavila až po 40 minútach). Tragédii nasledovalo vylúčenie anglických klubov z európskych pohárov na päť rokov (Liverpool na šesť).

9. 12. 1987, more 15 km od Limy, Peru
Tragicky skončil návrat Limského klubu Alianza z zápasu peruánskej ligy v Pucallpě.Vojenský letún, ktorým tím cestoval, sa tesne pred pristátím zrútilo do mora (nevysunul sa mu podvozok). Jediným, kto túto tragédiu prežil, bol člen posádky, 53 ľudí vrátane 16 futbalistov a 21 funkcionárov zahynulo.

10. 3. 1988, Tripolis, Líbya, priateľský zápas Líbya-Malta, 65 000 divákov
Tesne pred koncom polčasu dokázal jeden pomätený divák vyděsit stovky fanúšikov, keď okolo seba oháňal nožom. Pri zbesilom úteku k východom potom došlo k prelomeniu múru. Zahynulo 30 ľudí, ďalších 40 bolo zranených.

12. 3. 1988, Dasharath Stadium, Káthmandu, Nepál, zápas Janakpur (Nepál)-Mukti Jodhi (Pakistan), 25 000 divákov
Sedemdesiat dva divákov bolo ušliapaný ďalších 300 zranených pri panike na nepálskom národnom štadióne. Každý z prítomných divákov sa zrazu chcel skryť pred prudkým krupobitím, davy narazili na uzamknutej východy.

15. 4. 1989, Hillsborough, Sheffield, Anglicko, semifinále Anglického pohára Liverpool FC-Nottingham Forest
Stovky divákov sa snažili natlačiť na štadión vchodom pri sektora Leppings Lane End, aby stihli začiatok semifinále Fa Cupu. Mnoho ľudí bolo umačkáno ešte v tuneli za vchodom, väčšina však prišla o život pri bezpečnostné zábrany, oddeľujúce ihrisko a hlediště. Celkom zomrelo 96 fanúšikov Liverpoolu (jeden z nich po štvorročnom kómy), pričom ďalších 200 bolo zranených.

13. 1. 1991Orkney (Transvaal), JAR, priateľský zápas kauter Chinefs-Orlando Pirates, 20 000 divákov
Uznanie sporného gólu v druhom polčase priateľského zápasu kaziace Chiefs vyvolalo rozsiahlu bitku v preplnenom hľadisku. Výsledkom bolo 40 ušlapaných alebo umačkaných a 50 zranených fanúšikov.

5.5 1992, Armand-Cesari-Furini, Bastia, Francúzsko, semifinále Francúzskeho pohára SC Bastia-Olympique Marseille
Devätnásť fanúšikov prišlo o život a 2200 ich utrpelo zranenia ešte pred začiatkom stretnutia Došlo totiž k zrúteniu provizórne kovové tribúny. Zápas sa pochopiteľne nehral, a to ani nikdy neskôr, Taktiež finálové stretnutie bolo zrušené av PVP vtedy Francúzsko reprezentoval víťaz druhého semifinále AS Monaco.

29. 10. 1993, Abidjan, Pobrežie Slonoviny, semifinále Pohára majstrov afrických krajín ASEC Abidjan-Asante Kotoko 3:1
V krvavých potýčkach medzi priaznivcami oboch klubov pri ceste na zápas prišlo o život viac ako dvadsať z nich. Kluby oboch krajín boli následne Africkou futbalovou konfederáciou vylúčené pre budúci pohárovej sezónu.

16. 10. 1996, Mateo Flores, Guatemala City, kvalifikačný zápas MS Guetamala-Kostarika 60 000 divákov
Kvôli falošným vstupenkám bola výrazne predstihnú kapacita štadióna Mateo pre 45 000 divákov. Pol hodiny pred výkopom na to doplatilo 81 fanúšikov životom (154 zranených), keď boli umačkáni u ohradenie oddeľujúce hlediště a ihrisko. Toto nešťastie vyvolalo reakciu FIFA, ktorá formulovala záväzné pravidlá týkajúce sa kapacity štadióna a začiatku zápasu.

Zlatá Niké.

13. června 2010 v 21:06 | internet |  INFO

Mladšie generácie futbalových priaznivcov možno ani netušia, že Svetová trofej mala až do roku 1970, teda až do záverečného hvizdu arbitra vo finále v Mexiku (Brazília - Taliansko 4:1) slávnejšiu predchodkyňu - zlatú sošku bohyne Niké. Jej príbeh svojimi dramatickými zápletkami až do úplného zmiznutia z toho sveta doteraz patrí vo futbalovom zákulisí k najpútavejším... Futbalovú bohyňu víťazstva - Zlatú Niké - zhotovil na objednávku Julesa Rimeta v roku 1928 francúzsky majster Abel Lafleur.
Právnik Rimet, jeho krajan, nebol nikto iný ako predseda FIFA, ktorý na čele svetovej futbalovej federácie stál 34 rokov (1920 - 1954). Jeho zásluhou sa nielen z titulu, ale aj z ocenenia prestížnou a mimoriadne estetickou trofejou, ktorá bola z rýdzeho zlata (výška 35 cm, hmotnosť 3,8 kg), tešili prví šampióni z Uruguaja v roku 1930. Nikto vtedy netušil, aký strastiplný osud postihne "nemú" sošku.


Prvé nástrahy na ňu čakali počas druhej svetovej vojny, no starostlivo zabalená pred nacistami v škatuli od topánok pod posteľou viceprezidenta Talianskeho futbalového zväzu Ottorina Barassiho, odolala aj fašistom. Horšie to bolo pred MS 1966 v Anglicku. Pohár Julesa Rimeta (oficiálny názov trofeje bohyne Niké) záhadne zmizol v sobotu 19. marca počas výstavy Šport a známky v Londýne. Škandálu nebolo konca, na stopu zlodejom neprišiel ani chýrny Scotland Yard. Až prišiel na scénu - pes. Jeho pán, vtedy 26-ročný David Corbett, bol strážnikom majáka na Temži. A ako každé ráno, aj zopár dní po futbalovej svätokrádeži (BBC dokonca prerušila vysielanie, aby šokujúcu zvesť čo najskôr oznámila...) sa vybral so svojím psom Picklesom na rannú prechádzku. "Z ničoho nič ma začal podráždene ťahať z cesty do krovia. Prskal, brechal. Spočiatku som tomu nevenoval pozornosť, až potom, čo ma schytil za nohavice, som odhrnul krovie. Ležal v ňom balík v novinovom papieri, pod ním čierna škatuľa. Strhol som vrchnák a zbadal nápis Brasil 1962. Oblial ma pot, keď som sa spamätal, rýchlo som išiel na políciu." Pes Pickles sa stal hrdinom Anglicka, veď nešlo "iba" o futbal, ale o česť krajiny a kráľovstva. Liga na ochranu psov vyznamenala Picklesa striebornou medailou, poponáhľali sa aj filmári, ktorí jeho majiteľovi ponúkli rolu pre štvornohého priateľa vo filme Sliedič so zlatým nosom s denným honorárom 25 libier. Muž z majáka Corbett dostal na ruku vypísanú odmenu
5 000 libier a lúpežníkovi, robotníkovi z dokov Edwardovi Bletchleyovi, navliekli za krádež na ruky putá.

Vtedy iba málokto tušil, že Pickles iba o niečo predĺžil život Zlatej Niké, keďže po treťom titule šampiónov ju po MS v Mexiku (1970) dostali natrvalo Brazílčania. Lenže aj v takej božskej futbalovej krajine, akou je bašta "kanárikov", sa dejú nepredvídateľné veci! V Riu vydržala Niké iba do roku 1983, keď ju pred Vianocami ukradol priamo zo sídla Brazílskeho futbalového zväzu neznámy zlodej. Odvtedy o trofeji nie je ani chýru. Nepomohla ani intervencia Pelého, ktorý sa snažil "učlovečiť" páchateľov. S najväčšou pravdepodobnosťou dali zlodeji Zlatú Niké roztaviť na tehličku... Ak sa však raz ocitnete v Riu de Janeiro, vedzte, že Pohár Julesa Rimeta, teda jeho vernú napodobeninu, si môžete pozrieť. Je síce zo zlata, ale skromnejšia - váži iba 1,8 kg...


Zlatá Niké má dôstojného nasledovníka. Je ním Svetový pohár FIFA, vyrobený z 18-karátového zlata. Tri roky pred MS 1974 ho vybrala špeciálna porota. Z viac ako pol stovky návrhov vybrali model milánskeho sochára Silvia Gazzanigu. Prvý raz ju zdvihol nad hlavu kapitán NSR Franz Beckenbauer v roku 1974 po zisku titulu Nemecka na Olympijskom štadióne v Mníchove, naposledy v roku 2006 pri oslavách talianskej "squadry" v Berlíne najlepší futbalista Európy a kapitán Talianska Fabio Cannavaro. Na podstavec trofeje sa zmestí až 17 zápisov tímov - majstrov sveta, takže FIFA nemá až do roku 2038 starosť o to, o akú trofej budú hrať tímy na MS...


Už o niekoľko týždňov budeme poznať nového "prechodného majiteľa" vzácnej trofeje FIFA. Povedzme si teda o nej čosi viac. Svetový pohár meria 36,5 cm, váži viac ako šesť kilogramov a je pozlátený 18-karátovým zlatom. Hoci výhradný majiteľ (FIFA) si trofej cení na viac ako desať miliónov dolárov, jej športová hodnota je prakticky nevyčísliteľná. Podstavec trofeje má dve vrstvy malachitu a na spodnej časti je vygravírovaný rok a meno každého víťaza MS od roku 1974 v Nemecku. Kvarteto tímov ju vyhralo dvakrát - Nemecko (1974, 1990), Argentína (1978, 1986), Taliansko (1982, 2006) a Brazília (1994, 2002), jeden raz Francúzsko (1998). Od roku 1974 získavajú svetoví futbaloví šampióni do trvalého vlastníctva iba jej pozlátenú repliku. Originál zostáva naďalej v sídle FIFA. Pre istotu, aby Svetovú trofej FIFA nebodaj nestihol osud jej staršej a možno i slávnejšej predchodkyne...


Rowdies!

2. června 2010 v 21:05 | internet |  FANS
Žiadna udalosť nevykresľuje sociálny fenomén "futbalového hooliganismu" dramatickejšie než smrť 39 talianskych divákov počas finále PMEK medzi FC Liverpool a talianskym tímom Juventus, hrané na Heysel Stadium v Bruseli, Belgicku, 29. mája 1985 z rúk futbalových hooligans z Liverpoolu. (Kerr, 1994).

Po zhliadnutí filmu o tejto udalosti, belgické úrady identifikovali skupiny Liverpoolských fans ako tie, ktoré podnecovali zlomyseľné útoky proti talianskym fans, ktoré obratom viedli k úteku ľudí snažiacich sa uniknúť násiliu. Liverpoolští hooligans mali navlečené kukly a boli ozbrojení rôznymi zbraňami vrátane sekier a palíc (The Times, 30.05.1985). Brutalita tejto udalosti bola podľa očitých svedkov neuveriteľná, liverpoolští hooligans tiež na ležiace telá močili a skákali okolo ako na oslavách (Canter, 1989). Včas boli hlavné útočníci postavení pred súd a odsúdení u belgického súdu.

Neevropané, ktorí počuli o incidente, ho pravdepodobne považovali za tragédiu, ale za izolovanú udalosť. Briti, rovnako ako ostatné európski občania, sú si väčšinou vedomí problému, ktorý sa stal známy ako "Britská choroba" (Canter, 1989), alebo futbalový hooliganismus.

1985 bol zlým rokom pre profesionálny futbal v Británii, pretože sa nielen prihodil známy incident v Bruseli, ale "vypukol oheň na štadióne FC Bradford City a usmrtil mnoho ľudí", zrejme spôsobený zapáleným Molotovovým coctail, "a zrútila sa múr v Birmingham City, čo tiež viedlo k niekoľkým obetiam "(Canter, 1989). Navyše, od roku 1985 do 1990 boli všetky britské futbalové kluby vylúčené z európskych súťaží ako výsledok tragédie na Heysel Stadium.

Povrchne sa zdá nepochopiteľné, že by futbaloví fans zomreli úmyselne z rúk iných, s hlbším porozumením futbalovej scény sa stáva jasné, prečo sa tieto incidenty vôbec odohrali. Bolo to len otázkou času, kedy aktivity futbalových hooligans skončí tragédiu v takom meradle ako na Heysel Stadium. Našťastie, 13 rokmi neskôr, tu nie sú žiadne incidenty o mnohých mŕtvych, hoci úmrtia spôsobené futbalovými hooligans sa stále stávajú a anglickí hooligans sú stále v "kurze". Britský futbalový hooliganismus sa ako "mimoriadne anglická zábava" (Kerr, 1994) rozšírila do ostatných európskych krajín.

Američania mohli počuť o už vyššie spomenutých incidentoch, ale pre väčšinu je predstava organizovaného násilia a iných kriminálnych aktivít uskutočňovaných tvz. "Fans" profesionálnych športových tímov ťažko na pochopenie. Avšak, v Anglicku a iných krajinách sveta, je reálna hrozba stať sa obeťou futbalového hoooliganismu pri návšteve futbalového zápasu.

Na rozdiel od hooliganismu v 60. a 70. rokoch, futbalové výtržníctvom dnes je zriedkakedy reprezentovaného nahodnymi akty násilia alebo akciami neorganizovaných skupín. "Chelsea Headhunters", napříkůad, sú notorickým futbalovým chuligánským gangom v Londýne, ktorý má špecifickú hierarchickú riadiacu štruktúru. Nedávny vodca tejto skupiny bol Terry Last, právnik pre advokátske kancelárie (Keel, 1987). Nasledujúcu pasáž od "Operácie vlastný gól" (Darbyshire, 1991) ukazuje na fakt, že futbalový hooliganismus nie je niečo náhodného a spontánneho:

Dôležitým znakom "Headhunters" výtržníctvom bol stupeň detailného plánovania skúmajúci možnosti pre násilie s inými hooligans. Násilie ktoré splodil nebolo spontánne. Mohli zmobilizovať okolo 400 hooligans, veliť im ako vojenskí velitelia do akcií plánovaných týždne, niekedy aj mesiace vopred. Pre výjazdy, napríklad, radšej než byť zatknutý počas miestnych policajných bezpečnostných operácií, odchádzali svoju vlastnú trasou a prichádzali z úplne iných smerov na nádražie do určitého mesta, kde vlaky z Londýna nestavajú. Táto extravagantná metaúdajov cestovanie bola financovaná tisícmi librami držaných na niekoľkých bankových účtoch.

Úsilie britskej polície a iných inštitúcií zodpovedných za kontrolu a elimináciu futbalového hooliganismu, má len polovičnú úspech (Canter, 1989). Vtrhnutí na trávniky a masové násilie vzrástlo v prvých rokoch 20. storočia a úspech prevencie proti týmto aktivitám tvrdého jadra futbalových hooligans bol veľmi skromný, pretože problém hooliganismu spojený s anglickým futbalom začal prekvitať.

Futbalový hooliganismus je teraz neoddeliteľnou súčasťou anglickej spoločnosti a tiež iných častí Európy. Reputácia Angličanov všeobecne trpí ako následok vyvádzanie futbalových hooligans, ktoré si často berie na mušku zahraničnú tlač a pri tej príležitosti opisuje Anglicku ako národ futbalových hooligans.

Väčšina anglických futbalových divákov sú naozajstní, právo rešpektujúci, fanúšikovia futbalu, a nikdy by nemalo byť ich tradičné prozpěvování, chorály a veľké nadšenie pre futbal zamieňané s futbalovým hooliganismem. Skutočne, niektorí futbaloví hooligans sú tiež ozajstní fanúšikovia futbalu a byť hooligan hneď nesmazává individuálny príslušnosť k určitému futbalovému tímu. Avšak, väčšine hooligans je štýl hry alebo úspech tímu normálne ukradnutý. Futbaloví hooligans predstavujú malé percento futbalového davu a niektorí autori dokonca tvrdia, že "futbalové násilie nie je tak rozšírené, pravidelné a častý aspekt v chovaní davu na futbalových zápasoch .... ako nám to opisuje tlač" (Canter, 1989).

Futbalový hooligan je pojem používaný pre popis asociálnych aktivít fanúšikov profesionálnych futbalových klubov. Slovo hooligan vzniklo v 19. storočia v Londýne podľa írskej imigrantské rodiny mene hooligan (Williams and Wagga, 1991), ktorá terorizovala územie East Endu. Pojem hooligan bol neskôr použitý ako všeobecný popis pre akékoľvek kriminálne alebo výtržnické správania.

Slová futbal a hooligan boli spojené zhruba pred 30-timi rokmi kvôli mnohým výtržností hooligans spojených s profesionálnym futbalom. Útoky hooligans sú zvyčajne mierenie proti iným gangui hooligans, ale tieto rovnaké skupiny sa môžu spojiť do jednej skupiny "vytvoriť určitý druh super hooliganské koalície pre výjazdy do zahraničia, aby" podporili "anglickú repre" (Hornby, 1992). Len čo sa títo hooligans vráti späť do Anglicka, je koalícia nahradená starou nenávisťou.

Čo môže byť mätúce, keď sa opisuje futbalový hooliganismus, je to, že incidenty môžu, a často taky sú, vyvolávané ďaleko od štadióna. Nálepka hooliganismu je daná incidentom spojených s futbalovými fanúšikmi bez ohľadu na miesto stretu. Typy správania a akcie radené ako futbalový hooliganismus sa veľmi líšia. Futbalové výtržníctvo môže zahŕňať výtržnosti, vtrhnutí na trávnik, napadanie hráčov, bitky, vandalizmus, opilstvo a útoky v opilstva, verbálne a fyzické útoky, použitie zbraní, hádzanie rôznych UFO, zabitie.

Trivizas (1980) zistil, že 67 percent zatknutie bolo pre "používanie hrozieb, urážajúcich a urážajúce slov alebo správanie s úmyslom spôsobiť narušenie poriadku a pokoja". To je čiastočne kvôli ťažkostiam pri zatýkaní hooligans, ktorí tvoria veľkú skupinu a fakt, že sa polícia skôr zameriava na zákrok proti útočníkom s útočným správaním, u ktorých vedia, že na ne majú dosť dôkazov je usvedčiť.

Akcia futbalových hooligans sa môžu uskutočniť pred, počas alebo po zápase. Úsilie polície zabrániť hooliganismu na štadiónoch zmenilo tvár futbalového hooliganismu. Canter (1989) tvrdí:

Zatiaľ čo jedna forma hooliganismu je odzrkadlené, na jej miesto prichádza ďalšie. Fanúšikovia, ktorí sú fyzicky oddelení od ihriska môžu po sebe hádzať UFA, mince a dokonca aj sedačky.

Pozadie Futbalový hooliganismus je relatívne nový sociálny problém, ale futbalové násilie je staré ako futbal samotný. Násilie športových divákov je už zdokumentované v rímskom ére (Canter, 1989). Futbal sa vyvíjal od stredovekých dedinských rvaček, v ktorých sa protivníci snažil preniknúť s kožou potiahnutým mechúrom na miesto bránené ich rivalmi. Bitky sa stali tak násilné, že v roku 1365 Edward III zakázal tento spôsob hry futbalu. Násiliu vo futbale pokračovalo a stalo sa problémom v celej histórii tejto hry av roku 1655 boli futbalové zápasy zakázané Olivera Cromwella.

Moderné, profesionálny model futbalu bol vytvorený počas 40. rokov 19. storočia. V raných dňoch profesionálnym futbalu bolo násilné súperenie bežné, a invázie na ihrisko a divácke násilnosti boli na každodennom poriadku počas 80. rokov 19. storočia (Walvin, 1986). Vlastne, väčšina predvojnového obdbí profesionálneho futbalu bola spojená s celkom obvyklými davovými výtržnosťami, ktoré, ako je uvedené (Williams and Wagga, 1991), by boli podľa dnešných štandardov považované za malé.

Obdobia po prvej svetovej vojne a počas druhej svetovej vojny bolo charakteristické poklesom davových násilností a neslušného správania. Davové výtržnosti spojené s futbalovými zápasmi postihli počiatočné roky futbalu. Keď boli nejaké nepokoje alebo vpády fanúšikov na ihrisko, ich cieľmi boli obvykle rozhodca alebo hráči ako reakcia na zlé rozhodnutie alebo zlé správanie hráčov, všetko v kontraste s organizovanými vpádmi na ihrisko, ktoré sa stali bežnými udalosťami v 70. rokoch 20. storočia. Avšak, futbalový hooliganismus počas 60. a 70. rokov 20. stor. nebol výsadou iba Británie. Williams et al. (1984) zaznamenal, že počas zápasu v Peru v roku 1964 bolo zabitých v páchaní 318 ľudí, 74 ľudí zomrelo v Argentíne v roku 1968, 69 v Rusku v roku 1982 a 29 v Kolumbii v tom istom roku. Ale, čo odlišovalo tieto incidenty od britskej verzie futbalového hooliganismu, to bola skutočnosť, že to všetko boli spontánne reakcie na zlé rozhodnutie rozhodcu a emocionálne reakcie po prehratom kľúčovom zápase a nie organizovanej násilia ..!!

Povojnovej roky boli boomom pre futbal a to sa prejavilo v rekordných počtoch predaných vstupeniek počtoch divákov na štadiónoch. Avšak, podľa Murphyho (1990) "Pocit víťazstva v druhej svetovej vojne začal opadať, na ľuďoch sa začala prejavovať nespokojnosť zo straty impéria az pomalého ekonomického rastu" av tú istú dobu bol v Británii aj "vzrastajúci verejný záujem o problém pracovného zaradenia mladých ľudí, rock and roll, a zvlášť "'Teddy Boys'.''Teddy Boys bolo meno mladého subkultu neskorých 50. rokov 20. stor., ktorý bol charakteristický špecifickým štýlom obliekania a účesu, tanca, rock & rollu a povesti násilia a zlého správania.

Teddy Boys boli tiež obviňovaní z rastu davových výtržností počas futbalových zápasov. Teddy Boys boli zapletení do mnohých vpádov na hracie plochy a masových bitiek s inými fans na futbalových zpasech. Avšak, v tejto počiatočnej etape, futbalový hooliiganismus sa ešte nestal "domácom" pojmom v Británii.

Ďalšia dôležitá etapa futbalového hooliganismu bola spojená s objavením sa skinheadské módy počas neskorých 60. rokov 20. stor. Skinheadské bandy sa objavili vo všetkých robotníckych profesiách spoločenského usporiadania a vo všetkých veľkých mestách a mestečkách v Británii. Silné chlastání a bitky s inými bandami bol spôsob života pre týchto mladých mužov z "tvrdej robotníckej triedy".

Tie isté skinheadské gangy chodili na futbalové zápasy povzbudzovať svoj tím. Hoci bola v tejto komunite silná oddanosť, v deň zápasu sa ľudia z rôznych štvrtí, ktorí sú po celý týždeň nepriatelia na smrť, spojili, aby čelili fanúšikom z iného mesta. (Taylor, 1978).

Vběhnutí na ihrisko, ktorých cieľom bolo buď prerušiť zápas alebo vyvolať boja s hooligans z opačného kotla, sa stala bežnou záležitosťou. Špeciálne "futbalové" vlaky, ktoré sa roky užívali pre prepravu futbalových fans, sa stali miestom vandalizmu a boja hooligans. Prelom 70. rokov bol svedkom vzniku bojůvek, ktoré sa stali predchodcami superhooligans 80. a 90. rokov. Tieto skupiny existovali u väčšiny divíznych profesionálnych futbalových klubov v Británii. "Najpreslávenejších" z týchto bojůvek bola tá, ktorá bola spojená s londýnskym klubom Millwall Football Club. Bola známa ako "F-troop".

Futbaloví hooligans z Millwallu boli známi pre svoju tvrdosť. V uliciach boli organizovaní podľa bojových schopností a veku. Najmladší členovia, známi ako "Underfives", sa pohybovali v prvej línii. Ich úlohou bolo vyštve ostatné proti nepriateľských hooligans, tak aby na ne zaútočili. Ak začal boj, do akcie vstúpila ďalšia skupina známa ako "treatment". Ak "Treatment" nemal vzniknutú situáciu dostatočne pod kontrolou, zapojila sa do akcie skupina známa ako "Surgery". Bolo to tvrdé jadro, v ktorom boli väčšinou indivíduá vo veku 30-40 rokov s policajnými záznamami kvôli násiliu.

Millwallská "F-troop" sa začala pomaly rozpadávať na konci 70. rokov, pretože hlavný členovia boli zatknutí a bezpečnostné opatrenia na štadiónoch bránila násilie ako na štadiónoch, tak aj v ich blízkosti. Avšak, organizácia a plánovanie, ktoré viedlo k aktivitám členov "F-troop", bolo podobné tomu, čo založilo super-hooligans skupiny. Boli to tiež bojovníkov spojené s tímami ako Liverpool, Manchester's Red Army, Chelsea, West Ham, Leeds, Birmingham. Skoro všetky profesionálne futbalové kluby mali svoju "verziu" "F-troopu".

Až na Millwall, boli bojovníkov iných futbalových tímov neorganizované skupiny indivíduí. Bitky, ktoré vypukli, mali na svedomí väčšinou známi hooligans nasledovaní ostatnými, ktorí boli na blízku. Unfortunately, 30 rokov neskôr je problém hooliganismu stále aktuálne a výsledkom eskalujícího násilia sú, v niektorých prípadoch, aj zabitie.

Pretože sa móda zmenila, skinheadské gangy na začiatku 70. rokov pomaly zmizli zo štadiónov, ale hooliganismus pretrval. Počet nájazdov na hracej plochy sa počas tohto obdobia zvýšil (Murphy, 1990), pretože sa futbaloví hooligans snažili dobyť sektor nepriateľských hooligans silou. V spolupráci s políciou, Football Association (obdoba zjeba SFZ) a majiteľovi futbalových klubov, boli vybudované oplotenie a bariréry, ktoré mali zabrániť vyššie uvedeným nájazdom (William and Wagga, 1991). Tieto preventívne opatrenia tiež slúžili inému dôležitému účelu, a to k oddeleniu nepriateľských futbalových hooligans od seba navzájom.

Avšak, komplikované barikády a ploty okolo futbalového ihriska postavené ku kontrole futbalových hooligans viedli neskôr k tragédii. Toto oplotenie viedlo k tomu, že prípadní futbaloví hooligans boli na štadióne uzavretí v jednom kontrolovanom sektora. Táto izolácia veľkého počtu osôb sa stala smrteľnou pascou 15. apríla 1989, kedy chaos vyvolaný fanúšikov u turniketov na Hillborough Stadium v Sheffielde viedol k smrti 95 Liverpoolských fans. Väčšina obetí bola ušliapaný alebo sa udusila, keď boli fanúšikovia tlačení a stláčanie na oplotenie a nemali kam uniknúť. Tento a podobné incidenty viedli k odstráneniu všetkých plotov a bariér na futbalových štadiónoch po celej Británii. Riziko ďalšieho podobného incidentu zatienilo aj hrozbu futbalových hooligans.

V celej Británii boli prijaté opatrenia na zamedzenie aktivít hooligans ako na štadiónoch, tak aj okolo štadiónov. Skupiny cudzích fans boli eskortovanej políciou ako na, tak iz vlakových nádraží a štadiónov. Možnosť vypuknutia hromadných bitiek a násilných stretov medzi futbalovými hooligans, bežných na konci 60. a na začiatku 70. rokov, sa začala znižovať. Avšak, počas prvej polovice 70. rokov, sa začala objavovať nová tvár futbalového hooliganismu, pretože hooligans začali používať ako zbrane rôzne predmety, ktoré hádzali na nepriateľské hools a na policajtov. Zabrúsené mince a "šípky" boli najobľúbenejšími zbraňami, pretože išli ľahko ukryť a mohli byť hádzané na dlhé vzdialenosti s celkom dobrou presnosťou.

"Kotly" za bránkami podporovali medzi hooligans rozvoj pocitu spolupatričnosti. Bolo to tiež miesto, kde sa tvorila povesť jednotlivých hooligans. Tí, ktorí boli buď dosť "tvrdí", alebo dosť "šialení" alebo oboje, mohli dosiahnuť statusu ako "true Nutter".

Walvin (1986) predstavil "životopis" chuligán nazývaného "Tiny", priaznivcov Chelsea Soccer Club. "Tiny" mal povesť provokatér a bol známy ako skvelý bitkari. Dostal doživotie za to, že strieľal do skupiny nepriateľských hooligans a niekoľko z nich vážne zranil.

Britské úrady začali brať vážne futbalový hooliganismus od polovice 70.rokov a volanie po tvrdších sankcií boli vypočutá. Tresty natvrdo, pokuty a iné tresty pre útoky spojené s futbalom sa stali tvrdšími než podobné "nefotbalové" útoky (Marsh, 1978). Bol tu nepatrný pokles v počte "futbalových" útokov, ale výsledky nových zákonov boli sklamaním.

Cez veľký počet policajtov, barikády a oplotenie, tvrdšie sankcie a segregácii fanúšikov, sa hooligans nedali zastrašiť. Úrady presne nevedeli, ako tento vážny problém riešiť. Koncom 70. rokov sa povaha futbalového hooliganismu začala meniť, pretože bolo stále ťažšie vyvolať nejakú bitku, a to ako v priebehu zápasu, tak aj po ňom. Klubová vedenia na konci 70. a začiatku 80.rokov inštalovala na štadiónoch uzatvorené televízne okruhy a umožnila tak jednoduchšie identifikáciu hooligans, a prinútila hooligans k väčšej opatrnosti. Hooligans začali organizovať bitky s inými hooligans v krčmách av uliciach mimo centra britských miest.

Vyčíňanie britských futbalových hooligans nebolo obmedzené len na Britské ostrovy. Rast incidentov spojených s hooligans počas prvej polovice 70.rokov viedol k ďalšiemu znepokojujúcemu rozvoju, pretože sa tieto incidenty začali objavovať aj na kontinentálnej Európe. Do roku 1974 bol zvyšok Európy hooliganismem relatívne nepoznamenané; bolo to niečo, čo sa dialo v Británii. To všetko sa zmenilo dňa 12. februára 1974, keď hral Leeds United PMEK proti francúzskemu Lyonu; tento zápas sa hral v Paríži (Barnes, 1974). Počas zápasu skupina hooligans z Leedsu zaútočila na francúzske fanúšikmi a vytrhávala sedačky a iné zariadenia štadióna a používala ich ako zbrane proti francúzskej polícii. Za 50 minút boli hooligans rozprášení a zatknutí. Tento jeden incident priniesol anglický futbalový hooliganismus do Európy.

Incidenty ako na klubovej úrovni, tak aj na úrovni anglického národného tímu začali pribúdať počas 70. rokov a pokračujú až dodnes. Kerr (1994) verí, že rastúce násilie anglických hooligans v zahraničí je čiastočne výsledkom reakcie na opatrenia zavedené na štadiónoch v Anglicku.

Rovnako ako v Británii, bezpečnosť prinútila európske krajiny začať bojovať proti hooligans. Polícia v Nemecku, Francúzsku, Taliansku a Španielsku užíva oveľa tvrdšie opatrenia než v Británii. Slzný plyn, plastikové projektily, palice a vodné delá sa stali obvyklým riešením nepokojov spôsobených anglickými futbalovými hooligans. aby podporili svoje miestne tímy.

História CASUALS Scény.

1. června 2010 v 20:53 | internet |  FANS

V 70tych rokoch bolo medzi casuals v móde nosiť dlhé vlajúce vlasy, extra veľké bokombrady a vôbec mať zarostlej ksicht. Najzákladnejšie vecí na vzhľade bol sveter čo najviac pri krku do "véčka", vesty, obtiahnuté tričká a dlhý nohavice do zvonu. A čo pitomý topánky na podpätkoch? Jasne, stačí sa pozrieť na zápas Cardiff s Manchestrom United v roku 1974.

Somrácký bundy (the dosser jacket) čo boli dlhý kabáty vo vojenským štýle, doma počmárané klubovýma symbolama značkovacíma Perama. I keď nie kazdy tento štýl prežíval, ako sa blížil koniec sedemdesiatych rokov, dostali sa do módy užšie džínsy a vlasy sa krátil, a to dosť razantne. Bola to doma boomu skinheads hnutia v týchto časoch, ale tento štýl už začal skôr.



Chuligáni hrdo nosili klubové symboly, obzvlášť potom pri zápase národného tímu najmä pri podpore reprezentácie v zahraničí.
A skins hnutia práve bolo na vrchole koncom 70tych a začiatkom 80tych rokov, vďaka obrovskej popularite SKA hudby v tej dobe.


V snahe ladiť s davom a nevyčnieva z neho, čo moc nešlo v pracovných vetrovkách Donkey a 18tich dierkových martenskách, dostali futbaloví gangstri dobrej nápad. Uvedomili si, že treba vyzerať nenápadne a nevinne. A tak sa na štadiónoch začali objavovať nové značky módnych návrhárov zo zahraničia, ktoré si chuligáni presunú krádežema, keď cestovali so svojím tímom za pohárovýma utkáníma naprieč Európou.
A to bol deň, kedy sa narodili anglickí casuals.
Krásne svetríky jasných farieb alebo triká od Pringle, Ellesse, Lyle and Scott, Fila, Sergio Tacchini, Lacoste, Cerutti, Benneton a Adidas. Bundy od Burberry a Aquascutum (Harrington), Fila, BJ Trackies a handry od Peter Storm keby mrholilo.
Značky ako Aquascutum a Burberry sa ešte mohli hrdo nosiť na tribúnach, ale neskôr už na sebe začali casuals nosiť to, čo nosili yuppie (mladá vyššia stredná trieda-pozn.správce). A chuligáni si začali aj slušne zarábať.
A s tým dorazila na štadióny aj drahá dizajnerske garderóba, a tak chuligáni skôr pripomínali zámožnej businessmanov, a dokonca mohli aj ukázať vizitky - ale svoje vlastné vizitky tzv (calling cards).

Ukážky "calling cards"


Koncom 80tych a začiatkom 90tych rokov sa zdá, že tento trend mierne utícha, a je v tejto dobe k videniu pomerne nevýrazný oblečenie, príliš veľa plandavých plesňových (= "Acid wash" = prané s chloridom - pozn.správce) riflí a pruhované tričká! Dost sa hovorilo o tom, že je to dosť bláznivej prechod na casuals scéne a že takto to ide do sračiek.
Chelsea Headhunters, ktorým sa tyhle novoty silne nepáčili, vyliezli dokonca s trikama s nápisom "Hooligans Against Acid".
Scéna sa zdvihla, značky ako Stone Island sa začali dobre rozbiehať koncom 80tych rokov, a návrhár Massimo Osti mal okrem tejto značky na trhu aj iné, treba Left Hand a taky krásnu CP Company s jedinečnou bundou Mille Miglia, ktorá sa dostala na pulty v roku 1988.
Talianska móda sa dostala do kurzu, as ňou aj "nové" tkaniny, ako treba polyuretán.


V téhle dobe sa zase kruh uzatvára, a rovnako ako v 80tych rokoch musí chuligáni prísť s novým spôsobom, ako splynúť s okolím a vytvoriť nejakú novú kultúru v obliekaní, to čo už je na tribúnach 20 rokov už nefunguje, a nemá ten efekt. Mladí vytrznici proste neladí a nevyzerajú ako okolité ľudí a to hools pomaly ničí, casuals sú príliš výrazní pre okolie, všade kam idete už je nudné vidieť stále tie isté Stone Island visačky na rukávoch, ktorý sa miešajú s Burberry alebo Aquascutum vzorkou. A Burberry teraz ešte začalo byť populárne v tom ultra super skvelom Ghetto štýlu.
Neviem ako ostatní, ale nemám rád Gangster Rap a nechcem vyzerať ako ľudí čo Takzvaní v tých ich piesňach. A tak zatiaľ čo pre tých americký gansta štýl je to vítaná novinka, tak v subkultúre casuals to vyzerá na vymieranie po viac ako 20tich rokoch.
A najväčšie zlo je ten výmysel nových Burberry čiapok, čo sa spopularizovala a hodili sa do veľkovýroby a teraz kazdy človek so psom v tom športuje. Aquascutum urobil to rovnaký, a muselo to štát obe firmy plno peňazí tá popularizácia, ale určite sa neteší z toho, keď vidí, aký množstvo ľudí v tom behá po svete. Ja svoju čiapku Aquascutum predal, keď som ako neutrálny fanúšik na zápase Burnley proti Nottinghamu Forrest videl chuligánskou bandu Burnley a deväť z desiatich chuligánov malo Aquascutum šiltovku na palicu.
Nedávno som kúpil ojedinelú a ťažko sehnatelnou rôznofarebné vec, ale pochybujem, že v tom budem moc chodiť. Tá značka je v dnešnej dobe až moc dobre známa - Stone Island, ktorá je naviac všade rozšírená, ale už je menej drahá a menej štýlová ako bola prv, a na viac je všade plno podsunutých falzifikátov, a tak si rozmyslíte, či dáte vašich 200 ťažko zarobených libier za zvršok, kterej niekto jinej takmer rovnako vyzerajúce kúpi na ebay.com za 30 libier.
Aquascutum je napriek tomu dosť silná, zvršky s prepracovaným vzorkou a nadčasovými Harrington sú ešte in, k tomu jednotná šál, ako nosili casuals pred viac než desiatimi rokama.
Lacoste - to nikdy zo scény neodošle a klasická polokošile je stali bestsellermi, ale rozhodne je dobrý sa vyhnúť teplákové súpravy od Lacoste - pokiaľ teda nežijete v Merseyside (= mesto na severozápade Anglicka s 1,3 miliónom obyvateľov - zrejme asi v zmysle, že teplákovky Lacoste nosí len burani - pozn.Správce).
Adidas - znovuzavedenia staré klasiky (Superstar - pozn.Správce) sú bestselleru vo väčšine obchodoch.
Prada - stále veľmi málo rozšírená značka, pretože je stále dosť drahá
CP Company - stále slušný výber, ale hlavne tie staršie veci, jej pokračovateľ Stone Island - veľmi drahá značka s veľmi kultovému vecami, to je práve tá značka, ktorá urobila kabáty sa smogovýma maskama a zapracovanýma rukavicema, kabáty, ktorý vás mohli chrániť pred atómovým výbuchom ako aj kabáty, ktorý sa mohli premeniť vo stan, alebo aj pohovku. No nebolo to snad príťažlivé? A samozrejme aj klasiku a legendu tribún - the Mille Miglia bunda! - Aj ja si jednu kúpil, "len za babku" - za 410 libier - a to v Nemecku.
Armani - čiapky a džínsy sa zdajú stále populárne.
Paul and Shark - značka založená ako jachtárska, ktorá zotiera rozdiely na oboch stranách tribún a na rohoch ulíc v Británii medzi subkultrurami casuals aj Scally * a je vidieť u obidvoch subkulur, populárny medzi veľkým počtom mladíkov, čo si potrpia na dizajn (napríklad nohavice, ktoré mali zabudovaný teplomer a merali vám teplotu celý deň - pozn. správca) (a cenu) a je dosť podobná Stone Islandu - a je taky populárne medzi subkultúrou Chavvy **, mladíkov, ktorí by radi chodili ulicema s rukami dole pred svojimi nohavicami, a ktorí majú tie nohavice dosť často zastrčený v ponožkách. Je dôležité tiež poznamenať značky, ako je Hugo Boss, Paul Smith, Berghaus, Timberland. Nové značky sa často objavujú, väčšinou kladúce dôraz na detail. Talianskej značky ako Mandarina Duck a Ermenigildo Zegna - extrémne drahé a preto teda len pre pár vyvolených, a aj ďalšie rôzne značky ako 6876, Duffer, Fake Genius, Stussy, Felix Blow, Mulberry, Hackett, Hope and Glory, Calvin Klein, Griffin, Iceberg, Silas and Maharishi. Jedna značka, ktorá si buduje nové silné postavenie medzi ostatnými je One True Saxon - môj osobný favorit a patril som medzi prvou zo scény, kto si od nich objednal. Nie každý v nej nájde zaľúbenie a ohromí ho, ale je určite dobré sa odlišovať. Nepotrebujem mať u niekoho body kvôli hadrům, ale som přesvědčenej, že som v našom grófstve prišiel s touhle značkou ja, a hrdo som ju nosil od tej doby, čo prvýkrát vyšla, a pamätám si takmer po tri roky sa ma chuligáni pýtali "Čo je tohle za hovno čo nosíš ..? " A teraz to nosia takmer všetci ...

* Scally = slangový výraz pre subkultúru mladých pracujúcich ľudí podobným subkultúre "Chavvy", sledujúci v televízii sitcomy a nekonečný seriály typu soap opera, nosiacich strereotypní nákladné oblečenie, dnes obvzlášť v Liverpoole často obliekajú značkové športové oblečenie a topánky (najmä Nike Air Max alebo Reebok classics) a oblékající tmavé oblečenie, najmä čiernu, šedú a námorníckou modrou. Všetci vyzerajú veľmi podobne a ako súčasť jednej skupiny, ale iba lokálne, sú veľké rozdiely v oblečením aj medzi blízkymi oblasťami ako medzi Liverpoolom a Chesterom, či medzi Manchesterom a Boltonom - v tom je základný rozdiel medzi "Scullym" a "Chave" - Chav je sa stereotypnému hadrama so vzorkou Burberry a tzv.Bling šperkom najčastejšie na krku.

** Chavvy = slangový hanlivý výraz pre stereotypné subkultru v Spojenom kráľovstve, ktorá je fixovaná na móde a nosia väčšinou jej falzifikáty, a najvýznačnejšom črtou oblečenie je Burberry vzorka - najčastejšie nosený na najviditeľnejším mieste - v podobe šiltovky, a ďalšie športové oblečenie v podobe teplákových súprav, kapucňa. A na krku už spomínaný Bling-Bling šperk z imitácie zlata. Firma Burberry, ktorá sa stala synonymom a priamo súviseli s Chav subkultúrou zastavila produkciu svojich značkových šiltoviek v roku 2004 a pokúsila sa dištancovať od tejto stereotypnej subkultúry. A na základe toho stiahla aj chránený kockovaný design zo svojich výrobkov do tej miery av takom rozsahu, že Burberry vzorka je viditeľný už len na vnútornej podšívke alebo na veľmi zle viditeľných častiach šatstva. Firma argumentovala tým, že celá subkultúra chavs je spojovaná s falšovanými verziami jej šatstva. Podľa odhadov Burberry bolo medzi chavs menej ako 10% originálov.